História obce

Podstatu a význam Oponíc treba hľadať v dávnej minulosti. Niektorí sa s nostalgiou pousmejú pri vypočutí si legendy o Oponickom hrade a o poklade, ktorý tu údajne zakopal knieža Svätopluk. Legenda hovorí, že rád chodieval na toto miesto a tu okrem pokladu uložil aj svoj slávny meč, ktorý bude môcť národ slovenský vtedy nájsť a vykopať, keď ho bude najviac potrebovať, lebo poklad ho zachráni od záhuby…

Oponice nevynikajú svojou rozlohou, obec je „učupená“ pod západným úpätím majestátneho pohoria Tríbeč, ktorý nevyniká svojou n.v., ale svojou históriou a tajuplnosťou. Hospodársky, kultúrny a spoločenský život obce výrazne ovplyvnil rod, ktorý tu v roku 1392 „zakotvil“. Bol to uhorský rod „Peechovcov“, ktorý získal Oponice výmenou za Bernolákovo a keď jeho členovia uvideli majestátne múry hradu na konci 14. storočia a nádhernú krajinu navôkol, že sa rozhodli zmeniť si svoj „predikát“ z Peech na Apponyi (Appony bol maďarský tvar názvu obce Oponice, ktorá už v tom čase existovala). V histórii je to veľmi ojedinelý jav!

Ale predtým sa dozvieme čo to o Apponyiovcoch, ktorí tu inak zotrvali až do roku 1935, povedzme si niečo o dobách dávno minulých, aspoň v kocke.

DOMINANTY OBCE

Oponický hrad

Táto neprehliadnuteľná dominanta obce sa týči z Tribečského pohoria už od 13. storočia, kedy mal hrad úlohu chrániť Nitriansky kniežací hrad pred nájazdami Tatárov a neskôr Turkov. Pre hrad je medzníkový rok 1392 kedy ho získava do svojej držby uhorský šľachtický rod Apponyiovcov, ktorý si zoberie názov obce do svojho predikátu a píše odvtedy Apponyi de Nagy Appony alebo Oponickí z Veľkých Oponíc. Rod vykoná na hrade nevyhnutné prestavby, ale jeho celkový vzhľad podstatnejšie upraví, opevní a zmodernizuje až renesančná prestavba Benediktom Apponyim v roku 1542. Hrad dostane pevnejšie opevnenie a je obohnaný vodnou priekopou s padacím mostom na zapádnej strane hradu. Opevní sa aj veža Tereš, ktorá je dominantou hradu na jeho juhozápadnom nároží a v ktorej sú počas tureckých vojen na našom území ochraňované cennosti zemanov zo širokého okolia. Turkom sa hrad nikdy nepodarilo dobyť. To čo sa nepodarilo početnej tureckej presile dokončila ľudská hašterivosť Apponyiovcov a „krádež storočia“ktorá sa tu odohrala 10.augusta roku 1514 a jej iniciátorkou bola šľachtičná bažiaca po bohatstve z neďalekej obce Anna Ludanická. Tento prípad dozoroval sám palatín tak závažná sa z toho stala udalosť.

Ľudská hašterivosť medzi Apponyiovcami spôsobila to, že zač. 17. stor. sa rozhodli, hrad opustiťa keďže sa nevedeli dohodnúť na užívaní spoločných častí hradu jednoducho ho ponechajú svojmu osudu. Ten chátral a stal sa v roku 1708 baštou povstaleckej armády Františka Rákocziho II. čím si podpísal rozsudok totálneho zániku. Po potlačení povstania cisárskou armádou bol spolu s ostatnými slovenskými hradmi zbúraný a odvtedy je v ruinách.
V 19. storočí sa stal vďačným námetom spisovateľov, básnikov či maliarov, ktorí tu nachádzali pokoj a nšpiráciu.Apponyiovci mali k hradu samozrejme aj naďalej patriotský vzťah a tak ho udržiavali až do 30. rokov 20. storočia.

Po druhej svetovej vojne bol sporadicky udržiavaný asi do 60. rokov, konávali sa tu oponické majáleasy, ale postupne sa upustilo aj od týchto podujatí, hrad začal chátrať a zarastať náletovými kríkmi a drevinami.
Na lepšie časy začalo hradu svitať v roku 2000 kedy skupina nadšencov založila v Oponiciach Občianske združenie Apponiana, ktorého cieľom bola záchrana Oponického hradu ako dominanty Oponíc a tohto regiónu. Odvtedy sa podarilo hrad vyčistiť od stoviek náletových drevín a stromov, ktoré vyrastali z hradných múrov, spomaliť deštrukciu muriva a pravidelným kosením a likvidovaním týchto škodlivých drevín zabrániť pokračujúcej deštrukcii hradného areálu. Treba vyzdvihnúť obrovskú snahu a neutíchajúci entuziazmus hŕstky nadšencov, ktorí sa každoročne nielenže pasujú s „matkou prírodou“, ale idú ešte ďalej a budujú zborenú juhozápadnú vežu „Tereš“ kedysi tak významnú a strategickú dominantu hradu. Jej zastrešenie sa odhaduje na 2-3 roky a ak sa to týmto nadšencom podarí budú prví od Rákocziho povstania komu sa niečo také za 300 rokov podarilo!

Na hrad vedie v súčasnosti turistický chodník z obce. Už v obci pri vstupnej bráne do parku veľkého kaštieľa sa nachádza veľká informačná tabuľa o hrade v 3 jazykoch, kde turisti dostanú prvotné info o tejto dominante. Z obce to na hrad rezkým krokom urobíte za 30 min. a odmenou Vám bude majestátne kamenné sídlo týčiace sa z Tribečského pohoria a panoráma na dolinu od Zobora až po Bánovecko.
Darmo, Oponický hrad je nesmiernym turistickým lákadlom a ako kedysi napísal Ľ.Janota s nostalgiou poznačenou stáročiami nám „ jeho obhorené múry pripomínajú kýpte starca, ktorý sa zmieruje s myšlienkou úplného zániku a rezignovane hľadí do hrobu“. Veríme, že toto ponuré krédo z 30. rokov minulého storočia OZ Apponiana zmení na optimistickú a nový dych naberajúcu éru hradu a ako to býva v rozprávkach, a síce, že všetko zlé sa na dobré obráti…! 

MALÝ RENESANČNÝ KAŠTIEĽ – APPONYIHO POĽOVNÍCKE MÚZEUM.

Malý kaštieľ, ako ho zvyknú domáci nazývať je renesančnou stavbou zo 16.-17. storočia. Kedysi ho obývala zemianska rodina Bartakovičovcov, ktorej členovia sú pochovaní v severnej hrobke tunajšieho kostola. V 19. storočí kaštieľ získali Apponyiovci. Nikdy tu však nebývali, využívali ho predstavení veľkostatku, tak tomu bolo až do roku 1924, kedy ho gróf Henrich Apponyi odstúpil obci Oponice za podĺžnosti obecných daní. Odvtedy až do súčasnosti kaštieľ patrí obci Oponice. Za I. ČSR bola na prízemí kaštieľa zriadená četnícka (žandárska stanica), ktorú ešte aj počas 1. svetovej vojny viedol Jozef Štefánik. Celé prvé podlažie kaštieľa využíval miestny všeobecný lekár MUDr. Jozef Šeley ako svoju privátnu ordináciu a súkromný byt. V Oponiciach pôsobil tento lekár až do svojej smrti v roku 1945.

Po druhej svetovej vojne bol kaštieľ využívaný na rôzne „dobrodružné“ účely, ktoré mu nepridali na rozkvete. Záblesk nádeje bol v pol. 70. rokov kedy bol kaštieľ zrenovovaný a boli zachránené empírové maľby na poschodí obnovou a injektážou stropov, ktoré hrozili zrútením.

V roku 1993 dala obec zelenú založeniu APPONYIHO MÚZEA, ktoré tu funguje dodnes. Nachádza sa v ňom vyše 2500 exponátov viažúcich sa na rod Apponyiovcov. Sú tu obrazové zbierky, dobový mobiliár, časť slávnej rodinnej knižnice zal. roku 1774, poľovnícke trofeje, sakrálne predmety z miestneho kostola a veľa iných dobových predmetov.  Od roku 2005 je na prízemí múzea inštalovaná výstava artefaktov spadnutých spojeneckých lietadiel v Tribečskom pohorí na sklonku druhej svetovej vojny.

VEĽKÝ RENESANČNÝ KAŠTIEĽ – APPONYIOVSKÉ RODOVÉ SÍDLO

Tento kaštieľ sa nachádza na rozdiel od predchádzajúceho v nádhernom prostredí takmer 7 hektárového anglického parku v západnej časti obce. Kaštieľ bol postavený Apponyiovcami v 16.-17. storočí. Obývaný bol príslušníkmi tohto rodu až do roku 1940. Prišli sem bývať z hradu a kaštieľ postupne prestavovali až do 19. storočia, kedy tu naposledy v rokoch 1844-46 pribudlo severné krídlo kaštieľa dostavbou slávnej rodinnej Apponyiovskej bibliotéky a kaštieľ tak dostal definitívnu podobu písmena U. V parku sa nachádzajú významné a vzácne dreviny či solitéry, fontána či tenisové antukové kurty založené samotnými Apponyiovcami čoby fanúšikmi Wimbledonu. Po smrti posledného majiteľa panstva grófa Henricha Apponyiho v roku 1935 kaštieľ spolu s panstvom kúpil veľkostatkár Ing. Vít Slezák, ktorý v kaštieli s rodinou nielen býval, ale na priľahlom majeri hospodáril a zveľadil tunajšie vinice, rastlinnú a živočíšnu výrobu. Bohužiaľ v roku 1948 mu podnik znárodnili a skonfiškovali, kaštieľ slúžil na rôzne výučbové a politické účely.        

V polovici 70. rokov kaštieľ získala bezodplatne VŠP v Nitre, ktorá ho začala opravovať so zámerom vytvoriť z neho školiace stredisko pre študentov. Po roku 1989 však škola z finančných dôvodov musela od svojho zámeru ustúpiť a budovu s parkom už potom iba udržiavala a v roku 2007 ruinu kaštieľa so zdevastovaným parkom odpredala spoločnosti I&P Slovakia a.s., ktorá dokončila excelentnú prestavbu kaštieľa v duchu doby  a približne v polovici roku 2011 otvorila kaštieľ ako luxusný hotelový komplex s nadštandardnými službami v rámci regiónu. Pre milovníkov histórie a turistov je určite dôležité uviesť, že do severného krídla zrenovovaného kaštieľa sa po desiatkach rokov znovu vrátila slávna Apponyiovská bibliotéka s viac ako 17 000 zväzkami vzácnych kníh, čím sa tento hotelový komplex stal na Slovensku jedinečným.

Park tiež prechádzal revitalizáciou, obnovili sa trávnaté plochy, nanovo bola postavená zámocká fontána, ktorá medzičasom bola zdevastovaná a obnovené sú aj tenisové kurty v parku s moderným povrchom a umelým osvetlením. Vôbec iluminácia či už parku alebo budovy kaštieľa je dych vyrážajúca samozrejme s ohľadom na historické pozadie a rešpektujúc dobovosť a vzhľad svietidiel, môžu si návštevníci či už hotela alebo parku vychutnať čaro minulých storočí v nádhernom historickom komplexe. 

Viac informácií nájdete na stránke www.chateauappony.sk/

KOSTOL SV. PETRA A PAVLA

Prvá zmienka o kostole pochádza z roku 1244. Kostol bol postavený pravdepodobne v priebehu 12. storočia jeho pôvodnýmio patrónmi boli hradní rytieri z Malých Oponíc.
Tento románsky kostol pokrytý slamou bol zrútený koncom 18. storočia, aby na jeho mieste vyrástol nový, klasicistický kostol sv. Petra a Pavla. Stalo sa tak v roku 1793. Slávnu éru zažíval nielen pri svojom otvorení nitrianskym biskupom Františkom Xaverom Fuchsom, ale aj v nasledujúcich rokoch kedy sväté omše v Oponiciach slúžili kňazi členovia „Tovarišstva“ akými boli Hollý, KKomlóssy,Kubicza či Valachy, ktorého, ale doba skritizovala za dostavbu ťažkej kamennej veže kostola čím začal kostol praskať a mať problémy so statikou a preto sú odvtedy vidieť v stropných prvkoch kostola oceľové výstuhy. Skvelý kronikár a farár v jednej osobe Jozef Lindenbauer nám toho zase zanechal veľa vo farských matrikách z konca 18. a zač. 19. storočia.

V kostole sa nachádza vzácny jednomanuálový organ, ktorý dala postaviť tunajšia grófka Žofia Sztárayová. V roku 1869 ho zhotovil organársky majster Ján Šaško z Brezovej (1807-1893).Manuálový rozsah organu je 54 kláves, pôvodne potiahnutých slonovinou a ebenovým drevom. Nástroj má spolu 620 píšťaľ.
V chráme sa dodnes nachádza zopár vzácnych liturgických predmetov, ako sú liturgický kalich od talianskej grófky Terézii Nogarolly-manželky Antona Apponyiho (1782-1852) či vzácne bohoslužobné rúcha z 19. storočia od firmy Krickl&Schweiger Vienna.

Zvony kostola sú vzácnosťou, boli totiž inštalované v roku vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorá zvonom vôbec nepriala. Posledný zvon pribudol v roku 1925.  Pod kostolom sa nachádza sústava hrobiek rodín Bartakovič a Apponyi. Prístupná verejnosti je však iba apponyiovská hrobka s vhodom z južnej strany kostola, ktorá bola verejnosti sprístupnená v roku 1993. V kostole sa konávajú aj organové koncerty na ktorých sa hrávajú skladby velikánov organovej hudby Bacha, Händla, Bartholdyho atď.  Z monumentov kostola ešte zaujme oratórium z južnej strany kostola a na jeho fasáde inštalované slnečné hodiny. Veľmi pozoruhodná je aj plastika apponyiovského erbu nad vchodom do hrobky. Pravdepodobne pochádza z Bratislavy, vtedajšieho Apponyiho paláca, ktorý slúžil ako verejná Apponyiho knižnica a po jej zrušení bol zosnímaný z priečelia, prevezený do Oponíc a tu umiestnený okolo roku 1846. 

Malé a Veľké Oponice

Oponice sa približne do roku 1910 delili na Veľké Oponice a Malé Oponice. Obec Súlovce boli vždy filiálkou farnosti Oponice. Obec Veľké Oponice sa nachádzala v časti od Nitry smerom po farský chrám. Táto časť patrila do vlastníctva šľachtickej rodiny grófov Apponyiovcov. Obec Malé Oponice sa rozkladala od farského chrámu smerom k obci Kovarce a Súlovce. V tejto časti obce boli majiteľmi pôdy viaceré zemianske rodiny: Bartakovičovci, Gjeciovci, Marcibániovci, Franknerovci, atď. Obe obce rozdeľovala iba malá cesta nazývaná „Kostolná“.

Obec Oponice sa spomína pod týmito názvami:

• Oponu (1244)
• Opon (1244, 1336, 1395)
• Apon (1268, 1326, 1416, 1515)
• Oponh (1300)
• Appony (1408)
• Naghapon (1570)
• Opponicze (1773)
• Nagy – Appony (1773)
• Apponitz (1773)
• Opponicze (1773)
• Apony, Opponicze, Nagy – Apony (1786)
• Kis–Apony, Nagy – Apony (1808)
• Malé Opoňice, Welké Opoňice (1808)
• Kisappony, Nagyappony (1863, 1873–1877, 1882, 1888, 1892–1913)
• Oponice, Aponice (1920)
• Oponice (1927)